Láska je mocnejšia ako smrť
Duchovné slovo evanjelickej farárky Sidonie Horňanovej k “dušičkovému obdobiu.”
V jesenných dňoch cintoríny ožívajú. Premieňajú sa na rozkvitnuté záhradky s kvetmi, vencami a s blikajúcimi svetielkami. Tak ako naši predkovia, aj my dnes prichádzame k hrobom, aby sme si uctili pamiatku zosnulých – našich drahých blízkych, ktorí nás predišli na druhý breh života vo večnosti.
S návštevou hrobov sa spájajú dva sviatky: Sviatok všetkých svätých 1. novembra a Pamiatka zosnulých 2. novembra. Sviatok Všetkých svätých, ktorého počiatky siahajú do 4. storočia vo východnej cirkvi, bol pôvodne zasvätený tým svätým, ktorí sa v kalendári neoslavovali jednotlivo. Od r. 610 sa tento sviatok svätil 13. mája na pamiatku panny Márie a mučeníkov, a v 9. storočí bol preložený na 1. november a rozšírený na celú cirkev. Ďalší zo sviatkov – Pamiatka zosnulých, ktorý sa v katolíckych kruhoch nazýva „dušičky“, bol zavedený v 10. storočí. Názov „dušičky“ je spätý so zapaľovaním sviečok na hroboch za duše zosnulých v očistci, aby im boli odpustené hriechy. U evanjelických kresťanov sa trúchlivá jesenná nálada spája s ešte ďalším dôležitým sviatkom: Pamiatkou reformácie. Nie náhodou reformátor Martin Luther verejne vystúpil proti predávania odpustkov práve 31. októbra 1517, a teda v predvečer sviatku Všetkých svätých. Reformačné Lutherove učenie sa premietlo aj do prejavov úcty k zosnulým tak, že evanjelická strana na cintorínoch zostala tmavá, lebo evanjelickí predkovia sviečky na hroboch nezapaľovali. Táto „luteránska“ tradícia sa v mnohých rodinách udržala podnes. Pri spomienke na zosnulých evanjelickí kresťania položia na hrob kvety a vence a nemodlia sa za dušu zosnulého v očistci, ktorú symbolizuje svetlo sviec, ale ďakujú za život zosnulého, ktorý bol pre nich darom.
Uprostred rôznosti kresťanských tradícií a zvykov a tiež s ohľadom na tých, ktorí sa k žiadnej cirkvi a náboženskej spoločnosti nehlásia, spája všetkých, čo prichádzajú na hroby jedno: láska. Láska k milovanej bytosti, ktorá aj po jej smrti je taká mocná, že dokáže spojiť celé rodiny, ba aj komunity, ktoré sa zhromaždia na cintoríne uctiť si zosnulého. Niekto raz povedal: Nezomrel ten, na koho spomína čo i len jeden človek. Rozkvitnuté záhradky na cintoríne sú svedectvom toho, ako mnohí naši rodičia, prarodičia a ďalší príbuzní, ale i duchovní vodcovia – kňazi a učitelia aj po smrti ďalej žijú v našich vďačných láskavých spomienkach!
V jednej biblickej knihe (Veľpieseň) je napísané, že láska je mocná ako smrť. Vo svetle Kristovho víťazstva nad smrťou môžeme tento výrok ešte viac zosilniť nádejou, že: Láska je mocnejšia ako smrť. Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, no ktorý vstal z mŕtvych v tretí deň, nás uisťuje, že smrťou s život nekončí, ale iba premieňa. Pre Kristovo vzkriesenie nemusíme smrť pokladať za nepriateľa, ale spolu s Františkom z Assisi v Piesni brata Slnka ju nazývať „sestrou“. Preto keď budeme prechádzať bránami cintorínov, aby sme si uctili pamiatku našich drahých zosnulých, nestrácajme nádej! Nádej, že smrťou sa život neberie, ale sa „iba“ mení. Vo svetle Kristovho vzkriesenia si smrť predstavme ako bránu, ktorou vychádzame z tohto brehu života na druhý breh do večnosti, do kvetinovej záhrady Kristovej lásky. A tak vlastne mŕtvych vlastne niet! Sú len živí na jednom brehu v tejto pozemskej časnosti a na druhom brehu v nebeskej večnosti.
V jesenných dňoch cintoríny ožívajú. Premieňajú sa na rozkvitnuté záhradky. Blednúce svetlá sviec a vädnúce kvety po sviatkoch nech sú pre nás mementom večnej nádeje – nevädnúceho venca slávy večného života, ale tiež našej vlastnej pominuteľnosti. Lebo aj keď sa z cintorína vrátime domov, paradoxne sa k nemu každým dňom stále viac a viac približujeme. Ako kráčame? Ako žijeme? Ako sa k sebe správame? Na tej ceste zo smrti do života má zmysel len jedno: láska. Láska, ktorej opakom je sebectvo. Máme sa usilovať o sebatranscendenciu, t. j. presiahnuť seba samých, vystúpiť alebo vykročiť zo seba a byť tu pre iných (Halík). Máme tu byť nielen pre „našich“, ale pre každého, kto potrebuje pomoc. Máme sa zdokonaľovať v láske, tolerovať sa, odpúšťať si a žiť vo vzájomnej úcte uprostred rôznosti. Jedine láska má večnú platnosť a zostáva aj po smrti človeka. Láska dáva nášmu životu pravý zmysel. Láska bola na počiatku nášho života a láska je aj cieľ, ku ktorému spejeme, lebo Boh je láska. On je silnejší ako smrť!
Sidonia Horňanová, zborová farárka v Modre-Kráľovej
Foto Huncokárskeho cintorína: Lucia Paulovičová